Prvotné záznamy o rodine Hermana a Elvíry Kleinovcov, poskytol Eyal Bloch, z Izraela, ktorý spolupracuje s občianským združením Pamätaj o.z., už niekoľko rokov. Jeho informácie tvoria podstatnú časť celkovej mozaiky rodiny Kleinovcov. Detailnejšie informácie poskytla a doplnila profesorka Miriam Gálová, vnučka Hermana a Elvíry Kleinovcov.?

„Z Námestova som odišla ako päťročná, v roku 1940, vtedy som naposledy videla svojich starých rodičov“ spomína vnučka Miriam Gálová. Jej starý otec mal 4 dcéry. Miriam spolu s mamou prežili vojnu na juhu Slovenska. Jej najstaršia sestra, Jolana, bola odvedená spolu s manželom do Osvienčimu, z ktorého sa už nevrátili. Mladšia sestra Margita emigrovala do Londýna. Elza bola odvlečená do Terezínu, no prežila.

Kamene zmiznutých pre rodinu Kleinovcov boli osadene dňa 27.9. 2016, pred ich bývalým rodinným domom na Hviezdoslavovej ulici v Námestove. Na tomto mieste budú pripomínať okoloidúcim osudy rodiny Kleinovcov jednoduchým „tu žil, tu žila“...

Inštalácia kameňov zmiznutých pre rodinu Viliama a Rozáliu Klein v Námestove 12.7.2021.

Jednou z prvých zmienok o rodine Klein bol rok 1871, kedy nastala v Námestove zmena vo vývoji mestskej správy. Táto zmena zabezpečila, že mestečko ako Námestovo bolo povýšené do kategórie veľkých obcí. Na jej čele bolo zastupiteľstvo a výbor. Tento tvorilo 18 členov. Polovica boli virilisti, najmajetnejší a najbohatší občania Námestova, zvyšok boli volení zastupiteľstvom. V tejto rade virilistov sa prvý krát spomína Viliam (Wilhelm) Klein( narodený 20.8.1865 v Orló, Maďarsko) (Publikácia Peter Huba Námestovo MONOGRAFIA 1992). Mal za manželku Rozáliu, rodenú Buchbinderovú ( narodenú 22.7.1875 v Podkoniciach).

V roku 1943 na základe rozkazu HVHG 14/II-1943 boli Viliam Klein a jeho manželka Rozália vykázaní do Zákamenného kde mali dcéru Ph. Mr. Jolanu vydatú za MUDr. Morica Friedmana, ktorá vlastnila lekáreň a mala výnimku. Na jej základe ako jej rodinní príslušníci boli ponechaní na Slovensku. Koncom novembra 1944 po potlačení povstania nemci vypísali odmenu za dopadnutie ukrývaných židov. Na základe udania boli odvedení nemeckými nacistami ku Tvrdošínu do časti Hôrka a následne zastrelení. Pochovaní boli v časti Hôrka. Po vybavení exhumacie rodinným príslušníkom boli prevezení a pochovaní v Námestove.

Pamätná tabula pre rodinu Krausz v Námestove bola inštalovaná12.7.2021.

Z citácie Dr. Tomáša Krausa, príbuzného rodiny Krausz v Námestove.

„Neviem, ako sa moji prarodičia dostali kedysi do Námestova, predpokladám, že po pogromoch v Poľsku sa vybrali na druhú stranu hranice a už tam zostali. Môj starý otec Jakub je jediným z rodiny Krausovcov, ktorý zomrel prirodzenou smrťou pred vojnou a je pochovaný v Budapešti.

Nie sme jediná židovská rodina, ktorá doplatila na hrozné norimberské zákony a na zločinecké vazalstvo vtedajšej slovenskej vlády na čele s prezidentom Tisom , ktorá dokonca platila za každého žida nemeckej strane 500 ríšskych mariek. V tomto zmysle je Slovensko jediným a jedinečným negatívnym príkladom spomedzi všetkých Nemcami okupovaných štátov. Spomeňme si len na také Dánsko, ale aj Bulharsko, ba dokonca i také Albánsko a do roku 1944 aj Maďarsko, ako si ich vlády chránili svojich židovských spoluobčanov.

A pritom to v malom severoslovenskom mestečku v Námestove mohla byť taká idylka. Tragédia početnej židovskej rodiny akoby v jednotlivých prípadoch názorne ilustrovala všetky možnosti vykántrenia jednej rodiny.

Ako som už spomenul, jediným, ktorý sa nedožil začiatku druhej svetovej vojny bol môj dedo Jakub Kraus. V Námestove mal malú krčmu s dvomi-tromi izbami, takže svoj dom s maštaľami, v ktorých ustajňoval najmä kone, honosne mohol nazývať hotelom. Dedo bol aj pekárom, takže večer piekol chlieb a pečivo a o tretej nadránom zapriahol koníky a rozvážal svoje výrobky po dedinách blízko Námestova.V rámci maďarizácie mal asi maďarskú výchovu keďže i jeho šesť ratolestí dostalo maďarské krstné mená a deti chodili zrejme do maďarskej ľudovej školy.

Moja stará mama bola na tie časy vzdelanou osobou. Mala dokonca maturitu, rada písala básne, bol to zrejme romantický tvor, ktorý sa nie veľmi hodil do krčmárskeho a pekárskeho prostredia. Ale čo už židovská mama neurobí pre svojich šesť ratolestí. Bola veľmi pobožná, čo neskôr zapríčinilo jej smrť. Do roku 1944 ju ukrývali moji rodičia v Novom Meste nad Váhom až do chvíle, keď nadišiel najväčší židovský sviatok roku – Jom Kipur. Ani pri svojej inteligencii nedokázala pochopiť, že v taký deň nepôjde do synagógy, v nestráženej chvíli opustila svoju skrýš, vybrala sa na Bohoslužby, kde ju chytili gardisti a skončila v koncentračnom tábore.

Zo šiestich detí námestovských Krausovcov sa zachránili len dvaja – Jolán a môj otec Dezider. Nebudem sa tu rozpisovať o desiatkach náhod, ktoré im darovali život, opisovanie každej z nich by vydal za román. Za všetky náhody spomeniem len jednu. Moja mama sa narodila 14. marca a tento dátum sa zhodou okolností stal i dňom vzniku tzv. slovenského štátu. Veľkorysý prezident a kňaz Jozef Tiso udelil všetkým, ktorí v tento deň slávili narodeniny výnimku, takže sa moji rodičia neocitli v roku 1942 v dobytčích vagónoch, smerujúcich do Oswienczimu. Ak sa však vrátime do Námestova, paradoxom zostáva, že zatiaľ čo môj otec si celý život s láskou spomínal na parádne koníky v Námestove a ja sám som bol v detstve odkojený krásnymi spomienkami na predvojnovú atmosféru oravského mestečka, moja svetobežná teta Jolán, ktorá po vojne striedala svetové veľkomestá Paríž, Brusel, Viedeň na Námestovo akoby zanevrela, na čo mala plné právo a jej jediný syn sa o Námestove od nej veľa nedozvedel.

Široký diapazón rôznych foriem smrti v rodine však ilustruje celú tragédiu, sprevádzajúcu konečné riešenie hitlerovcov, eichmannovcov, či machovcov, tukovcov a im podobných.

Začnem najstarším brato môjho otca Emilom. Chlap ako hora, otec rád spomínal, že bol veľkým jedákom, vedel vraj zjesť na raňajky praženicu z dvadsiatich vajec. Jediný zostal v Námestove a pokračoval v pekárskej rodinnej tradícii Založil si rodinu, s manželkou mali tri deti. Namiesto koníkov si kúpil ojazdené auto a o jeho technickej erudovanosti svedčí i spôsob výberu vraj prvého auta v Námestove. Vyskúšal si trúbu a keďže trúbila naozaj hlasno, auto kúpil. Žiaľ, dlho sa na ňom nevozil.

Skončil s celou rodinou v koncentračnom tábore a keďže bol, ako som spomenul, silák, temer až do konca vojny odnášal mŕtvoly svojich spoluväzňov z pece na určené miesta, ktoré by sme asi sotva nazvali cintorínom. Títo svedkovia hrozných skutkov sa prirodzene bezprostredne pred oslobodením stali poslednými obeťami nacistickej hrôzovlády a Emil sa do poslednej chvíle svojho života poriadne ani nenajedol. Dom v Námestove osirel...

Režkin osud akoby ilustroval priamočiarosť, s akou sa vysporiadavala vtedajšia spoločnosť s klasickou židovskou rodinou. Dve deti, manžel i ona boli transportovaní spolu do koncentračného tábora a o ich osude rozhodol palec doktora Mengeleho.

Takto nechcela skončiť otcova najobľúbenejšia sestra Šárika. Žila so svojim manželom a jedinou dcérou v Brne, keď si po nich prišli nemeckí vojaci. Vyskočila z piateho poschodia a je pochovaná v moravskej metropole. Jej dcéra s manželom to šťastie mať vlastný hrob nemajú.

Najmladšia sestra Irenka, vraj veľmi pohľadná, žila počas vojny v Žiline. V čase, keď ešte z Maďarska židov nedeportovali sa rozhodla, že skúsi so svojim mladomanželom šťastie v Budapešti. Nebola jediná, kto sa o to pokúsil, akýsi žilinský dobrák sa podujal, že ich za úplatu do Maďarska dostane. Peniaze zinkasoval, no na slovensko-maďarských hraniciach ich čakali nemeckí vojaci so psami a vraj ich tam psy doslova roztrhali.

Nuž, rozmenili sme si na drobné jednu neznámu námestovskú rodinu. Takých rodín boli na milióny. Len v našej rodine by som mohol pokračovať, v súvislosti so starými rodičmi a jej sestrou z maminej strany. Predvojnová námestovská romantika sa odrazu premenila hroznú realitu. Tu a tam sa ocitnem v Námestove. Je to pekné miesto, medzičasom ho dozaista zmenila nielen priehrada. Jednej starej ženy, sediacej na lavičke v pešej zóne som sa opýtal, či si na Krausovcov pamätá. „Pravdaže“ povedala, „tam na tom mieste“ ukázala jedným smerom“ stála krčma, ktorej sme hovorili krausovka“.

S jej spomienkami odíde história jednej námestovskej rodiny. Nesmieme zabúdať! Hovori imperatív doby“.